Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
laufe an
du
laufest an
er/sie/es
laufe an
wir
laufen an
ihr
laufet an
sie/Sie
laufen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei angelaufen
du
seiest angelaufen
er/sie/es
sei angelaufen
wir
seien angelaufen
ihr
seiet angelaufen
sie/Sie
seien angelaufen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anlaufen
du
werdest anlaufen
er/sie/es
werde anlaufen
wir
werden anlaufen
ihr
werdet anlaufen
sie/Sie
werden anlaufen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angelaufen sein
du
werdest angelaufen sein
er/sie/es
werde angelaufen sein
wir
werden angelaufen sein
ihr
werdet angelaufen sein
sie/Sie
werden angelaufen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
liefe an
du
liefest an
er/sie/es
liefe an
wir
liefen an
ihr
liefet an
sie/Sie
liefen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre angelaufen
du
wärest angelaufen
er/sie/es
wäre angelaufen
wir
wären angelaufen
ihr
wäret angelaufen
sie/Sie
wären angelaufen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anlaufen
du
würdest anlaufen
er/sie/es
würde anlaufen
wir
würden anlaufen
ihr
würdet anlaufen
sie/Sie
würden anlaufen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angelaufen sein
du
würdest angelaufen sein
er/sie/es
würde angelaufen sein
wir
würden angelaufen sein
ihr
würdet angelaufen sein
sie/Sie
würden angelaufen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anlaufen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
