Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lege an
du
legest an
er/sie/es
lege an
wir
legen an
ihr
leget an
sie/Sie
legen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angelegt
du
habest angelegt
er/sie/es
habe angelegt
wir
haben angelegt
ihr
habet angelegt
sie/Sie
haben angelegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anlegen
du
werdest anlegen
er/sie/es
werde anlegen
wir
werden anlegen
ihr
werdet anlegen
sie/Sie
werden anlegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angelegt haben
du
werdest angelegt haben
er/sie/es
werde angelegt haben
wir
werden angelegt haben
ihr
werdet angelegt haben
sie/Sie
werden angelegt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
legte an
du
legtest an
er/sie/es
legte an
wir
legten an
ihr
legtet an
sie/Sie
legten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angelegt
du
hättest angelegt
er/sie/es
hätte angelegt
wir
hätten angelegt
ihr
hättet angelegt
sie/Sie
hätten angelegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anlegen
du
würdest anlegen
er/sie/es
würde anlegen
wir
würden anlegen
ihr
würdet anlegen
sie/Sie
würden anlegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angelegt haben
du
würdest angelegt haben
er/sie/es
würde angelegt haben
wir
würden angelegt haben
ihr
würdet angelegt haben
sie/Sie
würden angelegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anlegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
