Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
liege an
du
liegest an
er/sie/es
liege an
wir
liegen an
ihr
lieget an
sie/Sie
liegen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angelegen
du
habest angelegen
er/sie/es
habe angelegen
wir
haben angelegen
ihr
habet angelegen
sie/Sie
haben angelegen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anliegen
du
werdest anliegen
er/sie/es
werde anliegen
wir
werden anliegen
ihr
werdet anliegen
sie/Sie
werden anliegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angelegen haben
du
werdest angelegen haben
er/sie/es
werde angelegen haben
wir
werden angelegen haben
ihr
werdet angelegen haben
sie/Sie
werden angelegen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
läge an
du
lägest an
er/sie/es
läge an
wir
lägen an
ihr
läget an
sie/Sie
lägen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angelegen
du
hättest angelegen
er/sie/es
hätte angelegen
wir
hätten angelegen
ihr
hättet angelegen
sie/Sie
hätten angelegen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anliegen
du
würdest anliegen
er/sie/es
würde anliegen
wir
würden anliegen
ihr
würdet anliegen
sie/Sie
würden anliegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angelegen haben
du
würdest angelegen haben
er/sie/es
würde angelegen haben
wir
würden angelegen haben
ihr
würdet angelegen haben
sie/Sie
würden angelegen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anliegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
