Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schaue an
du
schauest an
er/sie/es
schaue an
wir
schauen an
ihr
schauet an
sie/Sie
schauen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angeschaut
du
habest angeschaut
er/sie/es
habe angeschaut
wir
haben angeschaut
ihr
habet angeschaut
sie/Sie
haben angeschaut
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anschauen
du
werdest anschauen
er/sie/es
werde anschauen
wir
werden anschauen
ihr
werdet anschauen
sie/Sie
werden anschauen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angeschaut haben
du
werdest angeschaut haben
er/sie/es
werde angeschaut haben
wir
werden angeschaut haben
ihr
werdet angeschaut haben
sie/Sie
werden angeschaut haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schaute an
du
schautest an
er/sie/es
schaute an
wir
schauten an
ihr
schautet an
sie/Sie
schauten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angeschaut
du
hättest angeschaut
er/sie/es
hätte angeschaut
wir
hätten angeschaut
ihr
hättet angeschaut
sie/Sie
hätten angeschaut
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anschauen
du
würdest anschauen
er/sie/es
würde anschauen
wir
würden anschauen
ihr
würdet anschauen
sie/Sie
würden anschauen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angeschaut haben
du
würdest angeschaut haben
er/sie/es
würde angeschaut haben
wir
würden angeschaut haben
ihr
würdet angeschaut haben
sie/Sie
würden angeschaut haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anschauen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
