Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spreche an
du
sprechest an
er/sie/es
spreche an
wir
sprechen an
ihr
sprechet an
sie/Sie
sprechen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angesprochen
du
habest angesprochen
er/sie/es
habe angesprochen
wir
haben angesprochen
ihr
habet angesprochen
sie/Sie
haben angesprochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ansprechen
du
werdest ansprechen
er/sie/es
werde ansprechen
wir
werden ansprechen
ihr
werdet ansprechen
sie/Sie
werden ansprechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angesprochen haben
du
werdest angesprochen haben
er/sie/es
werde angesprochen haben
wir
werden angesprochen haben
ihr
werdet angesprochen haben
sie/Sie
werden angesprochen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spräche an
du
sprächest an; sprächst an
er/sie/es
spräche an
wir
sprächen an
ihr
sprächet an; sprächt an
sie/Sie
sprächen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angesprochen
du
hättest angesprochen
er/sie/es
hätte angesprochen
wir
hätten angesprochen
ihr
hättet angesprochen
sie/Sie
hätten angesprochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ansprechen
du
würdest ansprechen
er/sie/es
würde ansprechen
wir
würden ansprechen
ihr
würdet ansprechen
sie/Sie
würden ansprechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angesprochen haben
du
würdest angesprochen haben
er/sie/es
würde angesprochen haben
wir
würden angesprochen haben
ihr
würdet angesprochen haben
sie/Sie
würden angesprochen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ansprechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.