Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erlege auf
du
erlegest auf
er/sie/es
erlege auf
wir
erlegen auf
ihr
erleget auf
sie/Sie
erlegen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe auferlegt
du
habest auferlegt
er/sie/es
habe auferlegt
wir
haben auferlegt
ihr
habet auferlegt
sie/Sie
haben auferlegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde auferlegen
du
werdest auferlegen
er/sie/es
werde auferlegen
wir
werden auferlegen
ihr
werdet auferlegen
sie/Sie
werden auferlegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde auferlegt haben
du
werdest auferlegt haben
er/sie/es
werde auferlegt haben
wir
werden auferlegt haben
ihr
werdet auferlegt haben
sie/Sie
werden auferlegt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erlegte auf
du
erlegtest auf
er/sie/es
erlegte auf
wir
erlegten auf
ihr
erlegtet auf
sie/Sie
erlegten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte auferlegt
du
hättest auferlegt
er/sie/es
hätte auferlegt
wir
hätten auferlegt
ihr
hättet auferlegt
sie/Sie
hätten auferlegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde auferlegen
du
würdest auferlegen
er/sie/es
würde auferlegen
wir
würden auferlegen
ihr
würdet auferlegen
sie/Sie
würden auferlegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde auferlegt haben
du
würdest auferlegt haben
er/sie/es
würde auferlegt haben
wir
würden auferlegt haben
ihr
würdet auferlegt haben
sie/Sie
würden auferlegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [auferlegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
