Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erhalte aufrecht
du
erhaltest aufrecht
er/sie/es
erhalte aufrecht
wir
erhalten aufrecht
ihr
erhaltet aufrecht
sie/Sie
erhalten aufrecht
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufrechterhalten
du
habest aufrechterhalten
er/sie/es
habe aufrechterhalten
wir
haben aufrechterhalten
ihr
habet aufrechterhalten
sie/Sie
haben aufrechterhalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufrechterhalten
du
werdest aufrechterhalten
er/sie/es
werde aufrechterhalten
wir
werden aufrechterhalten
ihr
werdet aufrechterhalten
sie/Sie
werden aufrechterhalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufrechterhalten haben
du
werdest aufrechterhalten haben
er/sie/es
werde aufrechterhalten haben
wir
werden aufrechterhalten haben
ihr
werdet aufrechterhalten haben
sie/Sie
werden aufrechterhalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erhielte aufrecht
du
erhieltest aufrecht
er/sie/es
erhielte aufrecht
wir
erhielten aufrecht
ihr
erhieltet aufrecht
sie/Sie
erhielten aufrecht
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufrechterhalten
du
hättest aufrechterhalten
er/sie/es
hätte aufrechterhalten
wir
hätten aufrechterhalten
ihr
hättet aufrechterhalten
sie/Sie
hätten aufrechterhalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufrechterhalten
du
würdest aufrechterhalten
er/sie/es
würde aufrechterhalten
wir
würden aufrechterhalten
ihr
würdet aufrechterhalten
sie/Sie
würden aufrechterhalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufrechterhalten haben
du
würdest aufrechterhalten haben
er/sie/es
würde aufrechterhalten haben
wir
würden aufrechterhalten haben
ihr
würdet aufrechterhalten haben
sie/Sie
würden aufrechterhalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufrechterhalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.