Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle auf
du
stellest auf
er/sie/es
stelle auf
wir
stellen auf
ihr
stellet auf
sie/Sie
stellen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgestellt
du
habest aufgestellt
er/sie/es
habe aufgestellt
wir
haben aufgestellt
ihr
habet aufgestellt
sie/Sie
haben aufgestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufstellen
du
werdest aufstellen
er/sie/es
werde aufstellen
wir
werden aufstellen
ihr
werdet aufstellen
sie/Sie
werden aufstellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgestellt haben
du
werdest aufgestellt haben
er/sie/es
werde aufgestellt haben
wir
werden aufgestellt haben
ihr
werdet aufgestellt haben
sie/Sie
werden aufgestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte auf
du
stelltest auf
er/sie/es
stellte auf
wir
stellten auf
ihr
stelltet auf
sie/Sie
stellten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgestellt
du
hättest aufgestellt
er/sie/es
hätte aufgestellt
wir
hätten aufgestellt
ihr
hättet aufgestellt
sie/Sie
hätten aufgestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufstellen
du
würdest aufstellen
er/sie/es
würde aufstellen
wir
würden aufstellen
ihr
würdet aufstellen
sie/Sie
würden aufstellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgestellt haben
du
würdest aufgestellt haben
er/sie/es
würde aufgestellt haben
wir
würden aufgestellt haben
ihr
würdet aufgestellt haben
sie/Sie
würden aufgestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufstellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.