Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
trete auf
du
tretest auf
er/sie/es
trete auf
wir
treten auf
ihr
tretet auf
sie/Sie
treten auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgetreten
du
habest aufgetreten
er/sie/es
habe aufgetreten
wir
haben aufgetrete
ihr
habet aufgetreten
sie/Sie
haben aufgetreten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde auftreten
du
werdest auftreten
er/sie/es
werde auftreten
wir
werden auftreten
ihr
werdet auftreten
sie/Sie
werden auftreten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgetreten haben
du
werdest aufgetreten haben
er/sie/es
werde aufgetreten haben
wir
werden aufgetreten haben
ihr
werdet aufgetreten haben
sie/Sie
werden aufgetreten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
träte auf
du
trätest auf
er/sie/es
träte auf
wir
träten auf
ihr
trätet auf
sie/Sie
träten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgetreten
du
hättest aufgetreten
er/sie/es
hätte aufgetreten
wir
hätten aufgetreten
ihr
hättet aufgetreten
sie/Sie
hätten aufgetreten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde auftreten
du
würdest auftreten
er/sie/es
würde auftreten
wir
würden auftreten
ihr
würdet auftreten
sie/Sie
würden auftreten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgetreten haben
du
würdest aufgetreten haben
er/sie/es
würde aufgetreten haben
wir
würden aufgetreten haben
ihr
würdet aufgetreten haben
sie/Sie
würden aufgetreten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [auftreten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
