Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
führe aus
du
führest aus
er/sie/es
führe aus
wir
führen aus
ihr
führet aus
sie/Sie
führen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgeführt
du
habest ausgeführt
er/sie/es
habe ausgeführt
wir
haben ausgeführt
ihr
habet ausgeführt
sie/Sie
haben ausgeführt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausführen
du
werdest ausführen
er/sie/es
werde ausführen
wir
werden ausführen
ihr
werdet ausführen
sie/Sie
werden ausführen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgeführt haben
du
werdest ausgeführt haben
er/sie/es
werde ausgeführt haben
wir
werden ausgeführt haben
ihr
werdet ausgeführt haben
sie/Sie
werden ausgeführt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
führte aus
du
führtest aus
er/sie/es
führte aus
wir
führten aus
ihr
führtet aus
sie/Sie
führten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgeführt
du
hättest ausgeführt
er/sie/es
hätte ausgeführt
wir
hätten ausgeführt
ihr
hättet ausgeführt
sie/Sie
hätten ausgeführt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausführen
du
würdest ausführen
er/sie/es
würde ausführen
wir
würden ausführen
ihr
würdet ausführen
sie/Sie
würden ausführen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgeführt haben
du
würdest ausgeführt haben
er/sie/es
würde ausgeführt haben
wir
würden ausgeführt haben
ihr
würdet ausgeführt haben
sie/Sie
würden ausgeführt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausführen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
