Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gleiche aus
du
gleichest aus
er/sie/es
gleiche aus
wir
gleichen aus
ihr
gleichet aus
sie/Sie
gleichen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgeglichen
du
habest ausgeglichen
er/sie/es
habe ausgeglichen
wir
haben ausgeglichen
ihr
habet ausgeglichen
sie/Sie
haben ausgeglichen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausgleichen
du
werdest ausgleichen
er/sie/es
werde ausgleichen
wir
werden ausgleichen
ihr
werdet ausgleichen
sie/Sie
werden ausgleichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgeglichen haben
du
werdest ausgeglichen haben
er/sie/es
werde ausgeglichen haben
wir
werden ausgeglichen haben
ihr
werdet ausgeglichen haben
sie/Sie
werden ausgeglichen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gliche aus
du
glichest aus
er/sie/es
gliche aus
wir
glichen aus
ihr
glichet aus
sie/Sie
glichen aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgeglichen
du
hättest ausgeglichen
er/sie/es
hätte ausgeglichen
wir
hätten ausgeglichen
ihr
hättet ausgeglichen
sie/Sie
hätten ausgeglichen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausgleichen
du
würdest ausgleichen
er/sie/es
würde ausgleichen
wir
würden ausgleichen
ihr
würdet ausgleichen
sie/Sie
würden ausgleichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgeglichen haben
du
würdest ausgeglichen haben
er/sie/es
würde ausgeglichen haben
wir
würden ausgeglichen haben
ihr
würdet ausgeglichen haben
sie/Sie
würden ausgeglichen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausgleichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
