Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spreche aus
du
sprechest aus
er/sie/es
spreche aus
wir
sprechen aus
ihr
sprechet aus
sie/Sie
sprechen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgesprochen
du
habest ausgesprochen
er/sie/es
habe ausgesprochen
wir
haben ausgesprochen
ihr
habet ausgesprochen
sie/Sie
haben ausgesprochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aussprechen
du
werdest aussprechen
er/sie/es
werde aussprechen
wir
werden aussprechen
ihr
werdet aussprechen
sie/Sie
werden aussprechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgesprochen haben
du
werdest ausgesprochen haben
er/sie/es
werde ausgesprochen haben
wir
werden ausgesprochen haben
ihr
werdet ausgesprochen haben
sie/Sie
werden ausgesprochen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spräche aus
du
sprächest aus; sprächst aus
er/sie/es
spräche aus
wir
sprächen aus
ihr
sprächet aus; sprächt aus
sie/Sie
sprächen aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgesprochen
du
hättest ausgesprochen
er/sie/es
hätte ausgesprochen
wir
hätten ausgesprochen
ihr
hättet ausgesprochen
sie/Sie
hätten ausgesprochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aussprechen
du
würdest aussprechen
er/sie/es
würde aussprechen
wir
würden aussprechen
ihr
würdet aussprechen
sie/Sie
würden aussprechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgesprochen haben
du
würdest ausgesprochen haben
er/sie/es
würde ausgesprochen haben
wir
würden ausgesprochen haben
ihr
würdet ausgesprochen haben
sie/Sie
würden ausgesprochen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aussprechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
