Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
übe aus
du
übest aus
er/sie/es
übe aus
wir
üben aus
ihr
übet aus
sie/Sie
üben aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgeübt
du
habest ausgeübt
er/sie/es
habe ausgeübt
wir
haben ausgeübt
ihr
habet ausgeübt
sie/Sie
haben ausgeübt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausüben
du
werdest ausüben
er/sie/es
werde ausüben
wir
werden ausüben
ihr
werdet ausüben
sie/Sie
werden ausüben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgeübt haben
du
werdest ausgeübt haben
er/sie/es
werde ausgeübt haben
wir
werden ausgeübt haben
ihr
werdet ausgeübt haben
sie/Sie
werden ausgeübt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
übte aus
du
übtest aus
er/sie/es
übte aus
wir
übten aus
ihr
übtet aus
sie/Sie
übten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgeübt
du
hättest ausgeübt
er/sie/es
hätte ausgeübt
wir
hätten ausgeübt
ihr
hättet ausgeübt
sie/Sie
hätten ausgeübt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausüben
du
würdest ausüben
er/sie/es
würde ausüben
wir
würden ausüben
ihr
würdet ausüben
sie/Sie
würden ausüben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgeübt haben
du
würdest ausgeübt haben
er/sie/es
würde ausgeübt haben
wir
würden ausgeübt haben
ihr
würdet ausgeübt haben
sie/Sie
würden ausgeübt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausüben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
