Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bedrohe
du
bedrohest
er/sie/es
bedrohe
wir
bedrohen
ihr
bedrohet
sie/Sie
bedrohen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bedroht
du
habest bedroht
er/sie/es
habe bedroht
wir
haben bedroht
ihr
habet bedroht
sie/Sie
haben bedroht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bedrohen
du
werdest bedrohen
er/sie/es
werde bedrohen
wir
werden bedrohen
ihr
werdet bedrohen
sie/Sie
werden bedrohen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bedroht haben
du
werdest bedroht haben
er/sie/es
werde bedroht haben
wir
werden bedroht haben
ihr
werdet bedroht haben
sie/Sie
werden bedroht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bedrohte
du
bedrohtest
er/sie/es
bedrohte
wir
bedrohten
ihr
bedrohtet
sie/Sie
bedrohten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bedroht
du
hättest bedroht
er/sie/es
hätte bedroht
wir
hätten bedroht
ihr
hättet bedroht
sie/Sie
hätten bedroht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bedrohen
du
würdest bedrohen
er/sie/es
würde bedrohen
wir
würden bedrohen
ihr
würdet bedrohen
sie/Sie
würden bedrohen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bedroht haben
du
würdest bedroht haben
er/sie/es
würde bedroht haben
wir
würden bedroht haben
ihr
würdet bedroht haben
sie/Sie
würden bedroht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bedrohen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
