Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
befehle
du
befehlest
er/sie/es
befehle
wir
befehlen
ihr
befehlet
sie/Sie
befehlen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe befohlen
du
habest befohlen
er/sie/es
habe befohlen
wir
haben befohlen
ihr
habet befohlen
sie/Sie
haben befohlen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde befehlen
du
werdest befehlen
er/sie/es
werde befehlen
wir
werden befehlen
ihr
werdet befehlen
sie/Sie
werden befehlen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde befohlen haben
du
werdest befohlen haben
er/sie/es
werde befohlen haben
wir
werden befohlen haben
ihr
werdet befohlen haben
sie/Sie
werden befohlen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
befähle; beföhle
du
befählest; beföhlest; befählst; beföhlst
er/sie/es
befähle; beföhle
wir
befählen; beföhlen
ihr
befählet; beföhlet; befählt; beföhlt
sie/Sie
befählen; beföhlen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte befohlen
du
hättest befohlen
er/sie/es
hätte befohlen
wir
hätten befohlen
ihr
hättet befohlen
sie/Sie
hätten befohlen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde befehlen
du
würdest befehlen
er/sie/es
würde befehlen
wir
würden befehlen
ihr
würdet befehlen
sie/Sie
würden befehlen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde befohlen haben
du
würdest befohlen haben
er/sie/es
würde befohlen haben
wir
würden befohlen haben
ihr
würdet befohlen haben
sie/Sie
würden befohlen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [befehlen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
