Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beginne
du
beginnest
er/sie/es
beginne
wir
beginnen
ihr
beginnet
sie/Sie
beginnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe begonnen
du
habest begonnen
er/sie/es
habe begonnen
wir
haben begonnen
ihr
habet begonnen
sie/Sie
haben begonnen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beginnen
du
werdest beginnen
er/sie/es
werde beginnen
wir
werden beginnen
ihr
werdet beginnen
sie/Sie
werden beginnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde begonnen haben
du
werdest begonnen haben
er/sie/es
werde begonnen haben
wir
werden begonnen haben
ihr
werdet begonnen haben
sie/Sie
werden begonnen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
begänne; begönne
du
begännest; begännst; begönnest; begönnst
er/sie/es
begänne; begönne
wir
begännen; begönnen
ihr
begännet; begännt; begönnet; begönnt
sie/Sie
begännen; begönnen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte begonnen
du
hättest begonnen
er/sie/es
hätte begonnen
wir
hätten begonnen
ihr
hättet begonnen
sie/Sie
hätten begonnen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beginnen
du
würdest beginnen
er/sie/es
würde beginnen
wir
würden beginnen
ihr
würdet beginnen
sie/Sie
würden beginnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde begonnen haben
du
würdest begonnen haben
er/sie/es
würde begonnen haben
wir
würden begonnen haben
ihr
würdet begonnen haben
sie/Sie
würden begonnen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [beginnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
