Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
benachrichtige
du
benachrichtigest
er/sie/es
benachrichtige
wir
benachrichtigen
ihr
benachrichtiget
sie/Sie
benachrichtigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe benachrichtigt
du
habest benachrichtigt
er/sie/es
habe benachrichtigt
wir
haben benachrichtigt
ihr
habet benachrichtigt
sie/Sie
haben benachrichtigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde benachrichtigen
du
werdest benachrichtigen
er/sie/es
werde benachrichtigen
wir
werden benachrichtigen
ihr
werdet benachrichtigen
sie/Sie
werden benachrichtigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde benachrichtigt haben
du
werdest benachrichtigt haben
er/sie/es
werde benachrichtigt haben
wir
werden benachrichtigt haben
ihr
werdet benachrichtigt haben
sie/Sie
werden benachrichtigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
benachrichtigte
du
benachrichtigtest
er/sie/es
benachrichtigte
wir
benachrichtigten
ihr
benachrichtigtet
sie/Sie
benachrichtigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte benachrichtigt
du
hättest benachrichtigt
er/sie/es
hätte benachrichtigt
wir
hätten benachrichtigt
ihr
hättet benachrichtigt
sie/Sie
hätten benachrichtigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde benachrichtigen
du
würdest benachrichtigen
er/sie/es
würde benachrichtigen
wir
würden benachrichtigen
ihr
würdet benachrichtigen
sie/Sie
würden benachrichtigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde benachrichtigt haben
du
würdest benachrichtigt haben
er/sie/es
würde benachrichtigt haben
wir
würden benachrichtigt haben
ihr
würdet benachrichtigt haben
sie/Sie
würden benachrichtigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [benachrichtigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
