Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bereichere
du
bereicherst
er/sie/es
bereichere
wir
bereichern
ihr
bereichert
sie/Sie
bereichern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bereichert
du
habest bereichert
er/sie/es
habe bereichert
wir
haben bereichert
ihr
habet bereichert
sie/Sie
haben bereichert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bereichern
du
werdest bereichern
er/sie/es
werde bereichern
wir
werden bereichern
ihr
werdet bereichern
sie/Sie
werden bereichern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bereichert haben
du
werdest bereichert haben
er/sie/es
werde bereichert haben
wir
werden bereichert haben
ihr
werdet bereichert haben
sie/Sie
werden bereichert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bereicherte
du
bereichertest
er/sie/es
bereicherte
wir
bereicherten
ihr
bereichertet
sie/Sie
bereicherten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bereichert
du
hättest bereichert
er/sie/es
hätte bereichert
wir
hätten bereichert
ihr
hättet bereichert
sie/Sie
hätten bereichert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bereichern
du
würdest bereichern
er/sie/es
würde bereichern
wir
würden bereichern
ihr
würdet bereichern
sie/Sie
würden bereichern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bereichert haben
du
würdest bereichert haben
er/sie/es
würde bereichert haben
wir
würden bereichert haben
ihr
würdet bereichert haben
sie/Sie
würden bereichert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bereichern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
