Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
berücksichtige
du
berücksichtigest
er/sie/es
berücksichtige
wir
berücksichtigen
ihr
berücksichtiget
sie/Sie
berücksichtigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe berücksichtigt
du
habest berücksichtigt
er/sie/es
habe berücksichtigt
wir
haben berücksichtigt
ihr
habet berücksichtigt
sie/Sie
haben berücksichtigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde berücksichtigen
du
werdest berücksichtigen
er/sie/es
werde berücksichtigen
wir
werden berücksichtigen
ihr
werdet berücksichtigen
sie/Sie
werden berücksichtigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde berücksichtigt haben
du
werdest berücksichtigt haben
er/sie/es
werde berücksichtigt haben
wir
werden berücksichtigt haben
ihr
werdet berücksichtigt haben
sie/Sie
werden berücksichtigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
berücksichtigte
du
berücksichtigtest
er/sie/es
berücksichtigte
wir
berücksichtigten
ihr
berücksichtigtet
sie/Sie
berücksichtigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte berücksichtigt
du
hättest berücksichtigt
er/sie/es
hätte berücksichtigt
wir
hätten berücksichtigt
ihr
hättet berücksichtigt
sie/Sie
hätten berücksichtigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde berücksichtigen
du
würdest berücksichtigen
er/sie/es
würde berücksichtigen
wir
würden berücksichtigen
ihr
würdet berücksichtigen
sie/Sie
würden berücksichtigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde berücksichtigt haben
du
würdest berücksichtigt haben
er/sie/es
würde berücksichtigt haben
wir
würden berücksichtigt haben
ihr
würdet berücksichtigt haben
sie/Sie
würden berücksichtigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [berücksichtigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
