Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beschleunige
du
beschleunigest
er/sie/es
beschleunige
wir
beschleunigen
ihr
beschleuniget
sie/Sie
beschleunigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beschleunigt
du
habest beschleunigt
er/sie/es
habe beschleunigt
wir
haben beschleunigt
ihr
habet beschleunigt
sie/Sie
haben beschleunigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beschleunigen
du
werdest beschleunigen
er/sie/es
werde beschleunigen
wir
werden beschleunigen
ihr
werdet beschleunigen
sie/Sie
werden beschleunigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beschleunigt haben
du
werdest beschleunigt haben
er/sie/es
werde beschleunigt haben
wir
werden beschleunigt haben
ihr
werdet beschleunigt haben
sie/Sie
werden beschleunigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beschleunigte
du
beschleunigtest
er/sie/es
beschleunigte
wir
beschleunigten
ihr
beschleunigtet
sie/Sie
beschleunigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beschleunigt
du
hättest beschleunigt
er/sie/es
hätte beschleunigt
wir
hätten beschleunigt
ihr
hättet beschleunigt
sie/Sie
hätten beschleunigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beschleunigen
du
würdest beschleunigen
er/sie/es
würde beschleunigen
wir
würden beschleunigen
ihr
würdet beschleunigen
sie/Sie
würden beschleunigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beschleunigt haben
du
würdest beschleunigt haben
er/sie/es
würde beschleunigt haben
wir
würden beschleunigt haben
ihr
würdet beschleunigt haben
sie/Sie
würden beschleunigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beschleunigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
