Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beschließe
du
beschließest
er/sie/es
beschließe
wir
beschließen
ihr
beschließet
sie/Sie
beschließen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beschlossen
du
habest beschlossen
er/sie/es
habe beschlossen
wir
haben beschlossen
ihr
habet beschlossen
sie/Sie
haben beschlossen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beschließen
du
werdest beschließen
er/sie/es
werde beschließen
wir
werden beschließen
ihr
werdet beschließen
sie/Sie
werden beschließen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beschlossen haben
du
werdest beschlossen haben
er/sie/es
werde beschlossen haben
wir
werden beschlossen haben
ihr
werdet beschlossen haben
sie/Sie
werden beschlossen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beschlösse
du
beschlössest
er/sie/es
beschlösse
wir
beschlössen
ihr
beschlösset
sie/Sie
beschlössen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beschlossen
du
hättest beschlossen
er/sie/es
hätte beschlossen
wir
hätten beschlossen
ihr
hättet beschlossen
sie/Sie
hätten beschlossen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beschließen
du
würdest beschließen
er/sie/es
würde beschließen
wir
würden beschließen
ihr
würdet beschließen
sie/Sie
würden beschließen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beschlossen haben
du
würdest beschlossen haben
er/sie/es
würde beschlossen haben
wir
würden beschlossen haben
ihr
würdet beschlossen haben
sie/Sie
würden beschlossen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beschließen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
