Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beschreibe
du
beschreibest
er/sie/es
beschreibe
wir
beschreiben
ihr
beschreibet
sie/Sie
beschreiben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beschrieben
du
habest beschrieben
er/sie/es
habe beschrieben
wir
haben beschrieben
ihr
habet beschrieben
sie/Sie
haben beschrieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beschreiben
du
werdest beschreiben
er/sie/es
werde beschreiben
wir
werden beschreiben
ihr
werdet beschreiben
sie/Sie
werden beschreiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beschrieben haben
du
werdest beschrieben haben
er/sie/es
werde beschrieben haben
wir
werden beschrieben haben
ihr
werdet beschrieben haben
sie/Sie
werden beschrieben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beschriebe
du
beschriebest
er/sie/es
beschriebe
wir
beschrieben
ihr
beschriebet
sie/Sie
beschrieben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beschrieben
du
hättest beschrieben
er/sie/es
hätte beschrieben
wir
hätten beschrieben
ihr
hättet beschrieben
sie/Sie
hätten beschrieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beschreiben
du
würdest beschreiben
er/sie/es
würde beschreiben
wir
würden beschreiben
ihr
würdet beschreiben
sie/Sie
würden beschreiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beschrieben haben
du
würdest beschrieben haben
er/sie/es
würde beschrieben haben
wir
würden beschrieben haben
ihr
würdet beschrieben haben
sie/Sie
würden beschrieben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beschreiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
