Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beschuldige
du
beschuldigest
er/sie/es
beschuldige
wir
beschuldigen
ihr
beschuldiget
sie/Sie
beschuldigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beschuldigt
du
habest beschuldigt
er/sie/es
habe beschuldigt
wir
haben beschuldigt
ihr
habet beschuldigt
sie/Sie
haben beschuldigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beschuldigen
du
werdest beschuldigen
er/sie/es
werde beschuldigen
wir
werden beschuldigen
ihr
werdet beschuldigen
sie/Sie
werden beschuldigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beschuldigt haben
du
werdest beschuldigt haben
er/sie/es
werde beschuldigt haben
wir
werden beschuldigt haben
ihr
werdet beschuldigt haben
sie/Sie
werden beschuldigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beschuldigte
du
beschuldigtest
er/sie/es
beschuldigte
wir
beschuldigten
ihr
beschuldigtet
sie/Sie
beschuldigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beschuldigt
du
hättest beschuldigt
er/sie/es
hätte beschuldigt
wir
hätten beschuldigt
ihr
hättet beschuldigt
sie/Sie
hätten beschuldigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beschuldigen
du
würdest beschuldigen
er/sie/es
würde beschuldigen
wir
würden beschuldigen
ihr
würdet beschuldigen
sie/Sie
würden beschuldigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beschuldigt haben
du
würdest beschuldigt haben
er/sie/es
würde beschuldigt haben
wir
würden beschuldigt haben
ihr
würdet beschuldigt haben
sie/Sie
würden beschuldigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beschuldigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
