Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bespreche
du
besprechest
er/sie/es
bespreche
wir
besprechen
ihr
besprechet
sie/Sie
besprechen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe besprochen
du
habest besprochen
er/sie/es
habe besprochen
wir
haben besprochen
ihr
habet besprochen
sie/Sie
haben besprochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde besprechen
du
werdest besprechen
er/sie/es
werde besprechen
wir
werden besprechen
ihr
werdet besprechen
sie/Sie
werden besprechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde besprochen haben
du
werdest besprochen haben
er/sie/es
werde besprochen haben
wir
werden besprochen haben
ihr
werdet besprochen haben
sie/Sie
werden besprochen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bespräche
du
besprächest; besprächst
er/sie/es
bespräche
wir
besprächen
ihr
besprächet; besprächt
sie/Sie
besprächen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte besprochen
du
hättest besprochen
er/sie/es
hätte besprochen
wir
hätten besprochen
ihr
hättet besprochen
sie/Sie
hätten besprochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde besprechen
du
würdest besprechen
er/sie/es
würde besprechen
wir
würden besprechen
ihr
würdet besprechen
sie/Sie
würden besprechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde besprochen haben
du
würdest besprochen haben
er/sie/es
würde besprochen haben
wir
würden besprochen haben
ihr
würdet besprochen haben
sie/Sie
würden besprochen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [besprechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
