Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bestreite
du
bestreitest
er/sie/es
bestreite
wir
bestreiten
ihr
bestreitet
sie/Sie
bestreiten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bestritten
du
habest bestritten
er/sie/es
habe bestritten
wir
haben bestritten
ihr
habet bestritten
sie/Sie
haben bestritten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bestreiten
du
werdest bestreiten
er/sie/es
werde bestreiten
wir
werden bestreiten
ihr
werdet bestreiten
sie/Sie
werden bestreiten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bestritten haben
du
werdest bestritten haben
er/sie/es
werde bestritten haben
wir
werden bestritten haben
ihr
werdet bestritten haben
sie/Sie
werden bestritten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bestritte
du
bestrittest
er/sie/es
bestritte
wir
bestritten
ihr
bestrittet
sie/Sie
bestritten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bestritten
du
hättest bestritten
er/sie/es
hätte bestritten
wir
hätten bestritten
ihr
hättet bestritten
sie/Sie
hätten bestritten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bestreiten
du
würdest bestreiten
er/sie/es
würde bestreiten
wir
würden bestreiten
ihr
würdet bestreiten
sie/Sie
würden bestreiten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bestritten haben
du
würdest bestritten haben
er/sie/es
würde bestritten haben
wir
würden bestritten haben
ihr
würdet bestritten haben
sie/Sie
würden bestritten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bestreiten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
