Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
betrübe
du
betrübest
er/sie/es
betrübe
wir
betrüben
ihr
betrübet
sie/Sie
betrüben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe betrübt
du
habest betrübt
er/sie/es
habe betrübt
wir
haben betrübt
ihr
habet betrübt
sie/Sie
haben betrübt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde betrüben
du
werdest betrüben
er/sie/es
werde betrüben
wir
werden betrüben
ihr
werdet betrüben
sie/Sie
werden betrüben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde betrübt haben
du
werdest betrübt haben
er/sie/es
werde betrübt haben
wir
werden betrübt haben
ihr
werdet betrübt haben
sie/Sie
werden betrübt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
betrübte
du
betrübtest
er/sie/es
betrübte
wir
betrübten
ihr
betrübtet
sie/Sie
betrübten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte betrübt
du
hättest betrübt
er/sie/es
hätte betrübt
wir
hätten betrübt
ihr
hättet betrübt
sie/Sie
hätten betrübt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde betrüben
du
würdest betrüben
er/sie/es
würde betrüben
wir
würden betrüben
ihr
würdet betrüben
sie/Sie
würden betrüben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde betrübt haben
du
würdest betrübt haben
er/sie/es
würde betrübt haben
wir
würden betrübt haben
ihr
würdet betrübt haben
sie/Sie
würden betrübt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [betrüben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
