Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beurteile
du
beurteilest
er/sie/es
beurteile
wir
beurteilen
ihr
beurteilet
sie/Sie
beurteilen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beurteilt
du
habest beurteilt
er/sie/es
habe beurteilt
wir
haben beurteilt
ihr
habet beurteilt
sie/Sie
haben beurteilt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beurteilen
du
werdest beurteilen
er/sie/es
werde beurteilen
wir
werden beurteilen
ihr
werdet beurteilen
sie/Sie
werden beurteilen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beurteilt haben
du
werdest beurteilt haben
er/sie/es
werde beurteilt haben
wir
werden beurteilt haben
ihr
werdet beurteilt haben
sie/Sie
werden beurteilt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beurteilte
du
beurteiltest
er/sie/es
beurteilte
wir
beurteilten
ihr
beurteiltet
sie/Sie
beurteilten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beurteilt
du
hättest beurteilt
er/sie/es
hätte beurteilt
wir
hätten beurteilt
ihr
hättet beurteilt
sie/Sie
hätten beurteilt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beurteilen
du
würdest beurteilen
er/sie/es
würde beurteilen
wir
würden beurteilen
ihr
würdet beurteilen
sie/Sie
würden beurteilen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beurteilt haben
du
würdest beurteilt haben
er/sie/es
würde beurteilt haben
wir
würden beurteilt haben
ihr
würdet beurteilt haben
sie/Sie
würden beurteilt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beurteilen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.