Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
biete
du
bietest
er/sie/es
biete
wir
bieten
ihr
bietet
sie/Sie
bieten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geboten
du
habest geboten
er/sie/es
habe geboten
wir
haben geboten
ihr
habet geboten
sie/Sie
haben geboten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bieten
du
werdest bieten
er/sie/es
werde bieten
wir
werden bieten
ihr
werdet bieten
sie/Sie
werden bieten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geboten haben
du
werdest geboten haben
er/sie/es
werde geboten haben
wir
werden geboten haben
ihr
werdet geboten haben
sie/Sie
werden geboten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
böte
du
bötest
er/sie/es
böte
wir
böten
ihr
bötet
sie/Sie
böten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geboten
du
hättest geboten
er/sie/es
hätte geboten
wir
hätten geboten
ihr
hättet geboten
sie/Sie
hätten geboten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bieten
du
würdest bieten
er/sie/es
würde bieten
wir
würden bieten
ihr
würdet bieten
sie/Sie
würden bieten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geboten haben
du
würdest geboten haben
er/sie/es
würde geboten haben
wir
würden geboten haben
ihr
würdet geboten haben
sie/Sie
würden geboten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [bieten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
