Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bleche
du
blechest
er/sie/es
bleche
wir
blechen
ihr
blechet
sie/Sie
blechen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geblecht
du
habest geblecht
er/sie/es
habe geblecht
wir
haben geblecht
ihr
habet geblecht
sie/Sie
haben geblecht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde blechen
du
werdest blechen
er/sie/es
werde blechen
wir
werden blechen
ihr
werdet blechen
sie/Sie
werden blechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geblecht haben
du
werdest geblecht haben
er/sie/es
werde geblecht haben
wir
werden geblecht haben
ihr
werdet geblecht haben
sie/Sie
werden geblecht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
blechte
du
blechtest
er/sie/es
blechte
wir
blechten
ihr
blechtet
sie/Sie
blechten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geblecht
du
hättest geblecht
er/sie/es
hätte geblecht
wir
hätten geblecht
ihr
hättet geblecht
sie/Sie
hätten geblecht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde blechen
du
würdest blechen
er/sie/es
würde blechen
wir
würden blechen
ihr
würdet blechen
sie/Sie
würden blechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geblecht haben
du
würdest geblecht haben
er/sie/es
würde geblecht haben
wir
würden geblecht haben
ihr
würdet geblecht haben
sie/Sie
würden geblecht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [blechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
