Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
breite aus
du
breitest aus
er/sie/es
breite aus
wir
breiten aus
ihr
breitet aus
sie/Sie
breiten aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgebreitet
du
habest ausgebreitet
er/sie/es
habe ausgebreitet
wir
haben ausgebreitet
ihr
habet ausgebreitet
sie/Sie
haben ausgebreitet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausbreiten
du
werdest ausbreiten
er/sie/es
werde ausbreiten
wir
werden ausbreiten
ihr
werdet ausbreiten
sie/Sie
werden ausbreiten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgebreitet haben
du
werdest ausgebreitet haben
er/sie/es
werde ausgebreitet haben
wir
werden ausgebreitet haben
ihr
werdet ausgebreitet haben
sie/Sie
werden ausgebreitet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
breitete aus
du
breitetest aus
er/sie/es
breitete aus
wir
breiteten aus
ihr
breitetet aus
sie/Sie
breiteten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgebreitet
du
hättest ausgebreitet
er/sie/es
hätte ausgebreitet
wir
hätten ausgebreitet
ihr
hättet ausgebreitet
sie/Sie
hätten ausgebreitet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausbreiten
du
würdest ausbreiten
er/sie/es
würde ausbreiten
wir
würden ausbreiten
ihr
würdet ausbreiten
sie/Sie
würden ausbreiten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgebreitet haben
du
würdest ausgebreitet haben
er/sie/es
würde ausgebreitet haben
wir
würden ausgebreitet haben
ihr
würdet ausgebreitet haben
sie/Sie
würden ausgebreitet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [breiten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
