Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
dinge
du
dingest
er/sie/es
dinge
wir
dingen
ihr
dinget
sie/Sie
dingen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gedungen; gedingt
du
habest gedungen; gedingt
er/sie/es
habe gedungen; gedingt
wir
haben gedungen; gedingt
ihr
habet gedungen; gedingt
sie/Sie
haben gedungen; gedingt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde dingen
du
werdest dingen
er/sie/es
werde dingen
wir
werden dingen
ihr
werdet dingen
sie/Sie
werden dingen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gedungen; gedingt
du
werdest gedungen; gedingt
er/sie/es
werde gedungen; gedingt
wir
werden gedungen; gedingt
ihr
werdet gedungen; gedingt
sie/Sie
werden gedungen; gedingt
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
dänge; dingte
du
dängest; dängst; dingtest
er/sie/es
dänge; dingte
wir
dängen; dingten
ihr
dänget; dängt ; dingtet
sie/Sie
dängen; dingten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gedungen; gedingt
du
hättest gedungen; gedingt
er/sie/es
hätte gedungen; gedingt
wir
hätten gedungen; gedingt
ihr
hättet gedungen; gedingt
sie/Sie
hätten gedungen; gedingt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde dingen
du
würdest dingen
er/sie/es
würde dingen
wir
würden dingen
ihr
würdet dingen
sie/Sie
würden dingen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gedungen; gedingt haben
du
würdest gedungen; gedingt haben
er/sie/es
würde gedungen; gedingt haben
wir
würden gedungen; gedingt haben
ihr
würdet gedungen; gedingt haben
sie/Sie
würden gedungen; gedingt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [dingen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
