Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
diskutiere
du
diskutierest
er/sie/es
diskutiere
wir
diskutieren
ihr
diskutieret
sie/Sie
diskutieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe diskutiert
du
habest diskutiert
er/sie/es
habe diskutiert
wir
haben diskutiert
ihr
habet diskutiert
sie/Sie
haben diskutiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde diskutieren
du
werdest diskutieren
er/sie/es
werde diskutieren
wir
werden diskutieren
ihr
werdet diskutieren
sie/Sie
werden diskutieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde diskutiert haben
du
werdest diskutiert haben
er/sie/es
werde diskutiert haben
wir
werden diskutiert haben
ihr
werdet diskutiert haben
sie/Sie
werden diskutiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
diskutierte
du
diskutiertest
er/sie/es
diskutierte
wir
diskutierten
ihr
diskutiertet
sie/Sie
diskutierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte diskutiert
du
hättest diskutiert
er/sie/es
hätte diskutiert
wir
hätten diskutiert
ihr
hättet diskutiert
sie/Sie
hätten diskutiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde diskutieren
du
würdest diskutieren
er/sie/es
würde diskutieren
wir
würden diskutieren
ihr
würdet diskutieren
sie/Sie
würden diskutieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde diskutiert haben
du
würdest diskutiert haben
er/sie/es
würde diskutiert haben
wir
würden diskutiert haben
ihr
würdet diskutiert haben
sie/Sie
würden diskutiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [diskutieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
