Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
dokumentiere
du
dokumentierest
er/sie/es
dokumentiere
wir
dokumentieren
ihr
dokumentieret
sie/Sie
dokumentieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe dokumentiert
du
habest dokumentiert
er/sie/es
habe dokumentiert
wir
haben dokumentiert
ihr
habet dokumentiert
sie/Sie
haben dokumentiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde dokumentieren
du
werdest dokumentieren
er/sie/es
werde dokumentieren
wir
werden dokumentieren
ihr
werdet dokumentieren
sie/Sie
werden dokumentieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde dokumentiert haben
du
werdest dokumentiert haben
er/sie/es
werde dokumentiert haben
wir
werden dokumentiert haben
ihr
werdet dokumentiert haben
sie/Sie
werden dokumentiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
dokumentierte
du
dokumentiertest
er/sie/es
dokumentierte
wir
dokumentierten
ihr
dokumentiertet
sie/Sie
dokumentierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte dokumentiert
du
hättest dokumentiert
er/sie/es
hätte dokumentiert
wir
hätten dokumentiert
ihr
hättet dokumentiert
sie/Sie
hätten dokumentiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde dokumentieren
du
würdest dokumentieren
er/sie/es
würde dokumentieren
wir
würden dokumentieren
ihr
würdet dokumentieren
sie/Sie
würden dokumentieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde dokumentiert haben
du
würdest dokumentiert haben
er/sie/es
würde dokumentiert haben
wir
würden dokumentiert haben
ihr
würdet dokumentiert haben
sie/Sie
würden dokumentiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [dokumentieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
