Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
drucke
du
druckest
er/sie/es
drucke
wir
drucken
ihr
drucket
sie/Sie
drucken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gedruckt
du
habest gedruckt
er/sie/es
habe gedruckt
wir
haben gedruckt
ihr
habet gedruckt
sie/Sie
haben gedruckt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde drucken
du
werdest drucken
er/sie/es
werde drucken
wir
werden drucken
ihr
werdet drucken
sie/Sie
werden drucken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gedruckt haben
du
werdest gedruckt haben
er/sie/es
werde gedruckt haben
wir
werden gedruckt haben
ihr
werdet gedruckt haben
sie/Sie
werden gedruckt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
druckte
du
drucktest
er/sie/es
druckte
wir
druckten
ihr
drucktet
sie/Sie
druckten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gedruckt
du
hättest gedruckt
er/sie/es
hätte gedruckt
wir
hätten gedruckt
ihr
hättet gedruckt
sie/Sie
hätten gedruckt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde drucken
du
würdest drucken
er/sie/es
würde drucken
wir
würden drucken
ihr
würdet drucken
sie/Sie
würden drucken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gedruckt haben
du
würdest gedruckt haben
er/sie/es
würde gedruckt haben
wir
würden gedruckt haben
ihr
würdet gedruckt haben
sie/Sie
würden gedruckt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [drucken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
