Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
greife ein
du
greifest ein
er/sie/es
greife ein
wir
greifen ein
ihr
greifet ein
sie/Sie
greifen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingegriffen
du
habest eingegriffen
er/sie/es
habe eingegriffen
wir
haben eingegriffen
ihr
habet eingegriffen
sie/Sie
haben eingegriffen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde eingreifen
du
werdest eingreifen
er/sie/es
werde eingreifen
wir
werden eingreifen
ihr
werdet eingreifen
sie/Sie
werden eingreifen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingegriffen haben
du
werdest eingegriffen haben
er/sie/es
werde eingegriffen haben
wir
werden eingegriffen haben
ihr
werdet eingegriffen haben
sie/Sie
werden eingegriffen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
griffe ein
du
griffest ein
er/sie/es
griffe ein
wir
griffen ein
ihr
griffet ein
sie/Sie
griffen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingegriffen
du
hättest eingegriffen
er/sie/es
hätte eingegriffen
wir
hätten eingegriffen
ihr
hättet eingegriffen
sie/Sie
hätten eingegriffen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde eingreifen
du
würdest eingreifen
er/sie/es
würde eingreifen
wir
würden eingreifen
ihr
würdet eingreifen
sie/Sie
würden eingreifen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingegriffen haben
du
würdest eingegriffen haben
er/sie/es
würde eingegriffen haben
wir
würden eingegriffen haben
ihr
würdet eingegriffen haben
sie/Sie
würden eingegriffen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [eingreifen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
