Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
leite ein
du
leitest ein
er/sie/es
leite ein
wir
leiten ein
ihr
leitet ein
sie/Sie
leiten ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingeleitet
du
habest eingeleitet
er/sie/es
habe eingeleitet
wir
haben eingeleitet
ihr
habet eingeleitet
sie/Sie
haben eingeleitet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einleiten
du
werdest einleiten
er/sie/es
werde einleiten
wir
werden einleiten
ihr
werdet einleiten
sie/Sie
werden einleiten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingeleitet haben
du
werdest eingeleitet haben
er/sie/es
werde eingeleitet haben
wir
werden eingeleitet haben
ihr
werdet eingeleitet haben
sie/Sie
werden eingeleitet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
leitete ein
du
leitetest ein
er/sie/es
leitete ein
wir
leiteten ein
ihr
leitetet ein
sie/Sie
leiteten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingeleitet
du
hättest eingeleitet
er/sie/es
hätte eingeleitet
wir
hätten eingeleitet
ihr
hättet eingeleitet
sie/Sie
hätten eingeleitet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einleiten
du
würdest einleiten
er/sie/es
würde einleiten
wir
würden einleiten
ihr
würdet einleiten
sie/Sie
würden einleiten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingeleitet haben
du
würdest eingeleitet haben
er/sie/es
würde eingeleitet haben
wir
würden eingeleitet haben
ihr
würdet eingeleitet haben
sie/Sie
würden eingeleitet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einleiten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
