Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schreie ein
du
schreiest ein
er/sie/es
schreie ein
wir
schreien ein
ihr
schreiet ein
sie/Sie
schreien ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingeschrien
du
habest eingeschrien
er/sie/es
habe eingeschrien
wir
haben eingeschrien
ihr
habet eingeschrien
sie/Sie
haben eingeschrien
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einschreien
du
werdest einschreien
er/sie/es
werde einschreien
wir
werden einschreien
ihr
werdet einschreien
sie/Sie
werden einschreien
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingeschrien haben
du
werdest eingeschrien haben
er/sie/es
werde eingeschrien haben
wir
werden eingeschrien haben
ihr
werdet eingeschrien haben
sie/Sie
werden eingeschrien haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schrie ein
du
schriest ein
er/sie/es
schrie ein
wir
schrien ein
ihr
schriet ein
sie/Sie
schrien ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingeschrien
du
hättest eingeschrien
er/sie/es
hätte eingeschrien
wir
hätten eingeschrien
ihr
hättet eingeschrien
sie/Sie
hätten eingeschrien
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einschreien
du
würdest einschreien
er/sie/es
würde einschreien
wir
würden einschreien
ihr
würdet einschreien
sie/Sie
würden einschreien
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingeschrien haben
du
würdest eingeschrien haben
er/sie/es
würde eingeschrien haben
wir
würden eingeschrien haben
ihr
würdet eingeschrien haben
sie/Sie
würden eingeschrien haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einschreien]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
