Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
setze ein
du
setzest ein
er/sie/es
setze ein
wir
setzen ein
ihr
setzet ein
sie/Sie
setzen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingesetzt
du
habest eingesetzt
er/sie/es
habe eingesetzt
wir
haben eingesetzt
ihr
habet eingesetzt
sie/Sie
haben eingesetzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einsetzen
du
werdest einsetzen
er/sie/es
werde einsetzen
wir
werden einsetzen
ihr
werdet einsetzen
sie/Sie
werden einsetzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingesetzt haben
du
werdest eingesetzt haben
er/sie/es
werde eingesetzt haben
wir
werden eingesetzt haben
ihr
werdet eingesetzt haben
sie/Sie
werden eingesetzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
setzte ein
du
setztest ein
er/sie/es
setzte ein
wir
setzten ein
ihr
setztet ein
sie/Sie
setzten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingesetzt
du
hättest eingesetzt
er/sie/es
hätte eingesetzt
wir
hätten eingesetzt
ihr
hättet eingesetzt
sie/Sie
hätten eingesetzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einsetzen
du
würdest einsetzen
er/sie/es
würde einsetzen
wir
würden einsetzen
ihr
würdet einsetzen
sie/Sie
würden einsetzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingesetzt haben
du
würdest eingesetzt haben
er/sie/es
würde eingesetzt haben
wir
würden eingesetzt haben
ihr
würdet eingesetzt haben
sie/Sie
würden eingesetzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einsetzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
