Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ende
du
endest
er/sie/es
ende
wir
enden
ihr
endet
sie/Sie
enden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geendet
du
habest geendet
er/sie/es
habe geendet
wir
haben geendet
ihr
habet geendet
sie/Sie
haben geendet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde enden
du
werdest enden
er/sie/es
werde enden
wir
werden enden
ihr
werdet enden
sie/Sie
werden enden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geendet haben
du
werdest geendet haben
er/sie/es
werde geendet haben
wir
werden geendet haben
ihr
werdet geendet haben
sie/Sie
werden geendet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
endete
du
endetest
er/sie/es
endete
wir
endeten
ihr
endetet
sie/Sie
endeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geendet
du
hättest geendet
er/sie/es
hätte geendet
wir
hätten geendet
ihr
hättet geendet
sie/Sie
hätten geendet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde enden
du
würdest enden
er/sie/es
würde enden
wir
würden enden
ihr
würdet enden
sie/Sie
würden enden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geendet haben
du
würdest geendet haben
er/sie/es
würde geendet haben
wir
würden geendet haben
ihr
würdet geendet haben
sie/Sie
würden geendet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [enden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
