Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entscheide
du
entscheidest
er/sie/es
entscheide
wir
entscheiden
ihr
entscheidet
sie/Sie
entscheiden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entschieden
du
habest entschieden
er/sie/es
habe entschieden
wir
haben entschieden
ihr
habet entschieden
sie/Sie
haben entschieden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entscheiden
du
werdest entscheiden
er/sie/es
werde entscheiden
wir
werden entscheiden
ihr
werdet entscheiden
sie/Sie
werden entscheiden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entschieden haben
du
werdest entschieden haben
er/sie/es
werde entschieden haben
wir
werden entschieden haben
ihr
werdet entschieden haben
sie/Sie
werden entschieden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entschiede
du
entschiedest
er/sie/es
entschiede
wir
entschieden
ihr
entschiedet
sie/Sie
entschieden
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entschieden
du
hättest entschieden
er/sie/es
hätte entschieden
wir
hätten entschieden
ihr
hättet entschieden
sie/Sie
hätten entschieden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entscheiden
du
würdest entscheiden
er/sie/es
würde entscheiden
wir
würden entscheiden
ihr
würdet entscheiden
sie/Sie
würden entscheiden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entschieden haben
du
würdest entschieden haben
er/sie/es
würde entschieden haben
wir
würden entschieden haben
ihr
würdet entschieden haben
sie/Sie
würden entschieden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entscheiden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
