Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entspreche
du
entsprechest
er/sie/es
entspreche
wir
entsprechen
ihr
entsprechet
sie/Sie
entsprechen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entsprochen
du
habest entsprochen
er/sie/es
habe entsprochen
wir
haben entsprochen
ihr
habet entsprochen
sie/Sie
haben entsprochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entsprechen
du
werdest entsprechen
er/sie/es
werde entsprechen
wir
werden entsprechen
ihr
werdet entsprechen
sie/Sie
werden entsprechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entsprochen haben
du
werdest entsprochen haben
er/sie/es
werde entsprochen haben
wir
werden entsprochen haben
ihr
werdet entsprochen haben
sie/Sie
werden entsprochen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entspräche
du
entsprächest; entsprächst
er/sie/es
entspräche
wir
entsprächen
ihr
entsprächet; entsprächt
sie/Sie
entsprächen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entsprochen
du
hättest entsprochen
er/sie/es
hätte entsprochen
wir
hätten entsprochen
ihr
hättet entsprochen
sie/Sie
hätten entsprochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entsprechen
du
würdest entsprechen
er/sie/es
würde entsprechen
wir
würden entsprechen
ihr
würdet entsprechen
sie/Sie
würden entsprechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entsprochen haben
du
würdest entsprochen haben
er/sie/es
würde entsprochen haben
wir
würden entsprochen haben
ihr
würdet entsprochen haben
sie/Sie
würden entsprochen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entsprechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
