Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entzücke
du
entzückest
er/sie/es
entzücke
wir
entzücken
ihr
entzücket
sie/Sie
entzücken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entzückt
du
habest entzückt
er/sie/es
habe entzückt
wir
haben entzückt
ihr
habet entzückt
sie/Sie
haben entzückt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entzücken
du
werdest entzücken
er/sie/es
werde entzücken
wir
werden entzücken
ihr
werdet entzücken
sie/Sie
werden entzücken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entzückt haben
du
werdest entzückt haben
er/sie/es
werde entzückt haben
wir
werden entzückt haben
ihr
werdet entzückt haben
sie/Sie
werden entzückt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entzückte
du
entzücktest
er/sie/es
entzückte
wir
entzückten
ihr
entzücktet
sie/Sie
entzückten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entzückt
du
hättest entzückt
er/sie/es
hätte entzückt
wir
hätten entzückt
ihr
hättet entzückt
sie/Sie
hätten entzückt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entzücken
du
würdest entzücken
er/sie/es
würde entzücken
wir
würden entzücken
ihr
würdet entzücken
sie/Sie
würden entzücken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entzückt haben
du
würdest entzückt haben
er/sie/es
würde entzückt haben
wir
würden entzückt haben
ihr
würdet entzückt haben
sie/Sie
würden entzückt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entzücken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
