Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erfreue
du
erfreuest
er/sie/es
erfreue
wir
erfreuen
ihr
erfreuet
sie/Sie
erfreuen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erfreut
du
habest erfreut
er/sie/es
habe erfreut
wir
haben erfreut
ihr
habet erfreut
sie/Sie
haben erfreut
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erfreuen
du
werdest erfreuen
er/sie/es
werde erfreuen
wir
werden erfreuen
ihr
werdet erfreuen
sie/Sie
werden erfreuen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erfreut haben
du
werdest erfreut haben
er/sie/es
werde erfreut haben
wir
werden erfreut haben
ihr
werdet erfreut haben
sie/Sie
werden erfreut haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erfreute
du
erfreutest
er/sie/es
erfreute
wir
erfreuten
ihr
erfreutet
sie/Sie
erfreuten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erfreut
du
hättest erfreut
er/sie/es
hätte erfreut
wir
hätten erfreut
ihr
hättet erfreut
sie/Sie
hätten erfreut
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erfreuen
du
würdest erfreuen
er/sie/es
würde erfreuen
wir
würden erfreuen
ihr
würdet erfreuen
sie/Sie
würden erfreuen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erfreut haben
du
würdest erfreut haben
er/sie/es
würde erfreut haben
wir
würden erfreut haben
ihr
würdet erfreut haben
sie/Sie
würden erfreut haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erfreuen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
