Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erleichtere
du
erleichterst
er/sie/es
erleichtere
wir
erleichtern
ihr
erleichtert
sie/Sie
erleichtern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erleichtert
du
habest erleichtert
er/sie/es
habe erleichtert
wir
haben erleichtert
ihr
habet erleichtert
sie/Sie
haben erleichtert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erleichtern
du
werdest erleichtern
er/sie/es
werde erleichtern
wir
werden erleichtern
ihr
werdet erleichtern
sie/Sie
werden erleichtern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erleichtert haben
du
werdest erleichtert haben
er/sie/es
werde erleichtert haben
wir
werden erleichtert haben
ihr
werdet erleichtert haben
sie/Sie
werden erleichtert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erleichterte
du
erleichtertest
er/sie/es
erleichterte
wir
erleichterten
ihr
erleichtertet
sie/Sie
erleichterten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erleichtert
du
hättest erleichtert
er/sie/es
hätte erleichtert
wir
hätten erleichtert
ihr
hättet erleichtert
sie/Sie
hätten erleichtert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erleichtern
du
würdest erleichtern
er/sie/es
würde erleichtern
wir
würden erleichtern
ihr
würdet erleichtern
sie/Sie
würden erleichtern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erleichtert haben
du
würdest erleichtert haben
er/sie/es
würde erleichtert haben
wir
würden erleichtert haben
ihr
würdet erleichtert haben
sie/Sie
würden erleichtert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erleichtern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
