Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erschieße
du
erschießest
er/sie/es
erschieße
wir
erschießen
ihr
erschießet
sie/Sie
erschießen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erschossen
du
habest erschossen
er/sie/es
habe erschossen
wir
haben erschossen
ihr
habet erschossen
sie/Sie
haben erschossen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erschießen
du
werdest erschießen
er/sie/es
werde erschießen
wir
werden erschießen
ihr
werdet erschießen
sie/Sie
werden erschießen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erschossen haben
du
werdest erschossen haben
er/sie/es
werde erschossen haben
wir
werden erschossen haben
ihr
werdet erschossen haben
sie/Sie
werden erschossen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erschösse
du
erschössest
er/sie/es
erschösse
wir
erschössen
ihr
erschösset
sie/Sie
erschössen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erschossen
du
hättest erschossen
er/sie/es
hätte erschossen
wir
hätten erschossen
ihr
hättet erschossen
sie/Sie
hätten erschossen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erschießen
du
würdest erschießen
er/sie/es
würde erschießen
wir
würden erschießen
ihr
würdet erschießen
sie/Sie
würden erschießen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erschossen haben
du
würdest erschossen haben
er/sie/es
würde erschossen haben
wir
würden erschossen haben
ihr
würdet erschossen haben
sie/Sie
würden erschossen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erschießen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
