Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
experimentiere
du
experimentierest
er/sie/es
experimentiere
wir
experimentieren
ihr
experimentieret
sie/Sie
experimentieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe experimentiert
du
habest experimentiert
er/sie/es
habe experimentiert
wir
haben experimentiert
ihr
habet experimentiert
sie/Sie
haben experimentiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde experimentieren
du
werdest experimentieren
er/sie/es
werde experimentieren
wir
werden experimentieren
ihr
werdet experimentieren
sie/Sie
werden experimentieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde experimentiert haben
du
werdest experimentiert haben
er/sie/es
werde experimentiert haben
wir
werden experimentiert haben
ihr
werdet experimentiert haben
sie/Sie
werden experimentiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
experimentierte
du
experimentiertest
er/sie/es
experimentierte
wir
experimentierten
ihr
experimentiertet
sie/Sie
experimentierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte experimentiert
du
hättest experimentiert
er/sie/es
hätte experimentiert
wir
hätten experimentiert
ihr
hättet experimentiert
sie/Sie
hätten experimentiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde experimentieren
du
würdest experimentieren
er/sie/es
würde experimentieren
wir
würden experimentieren
ihr
würdet experimentieren
sie/Sie
würden experimentieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde experimentiert haben
du
würdest experimentiert haben
er/sie/es
würde experimentiert haben
wir
würden experimentiert haben
ihr
würdet experimentiert haben
sie/Sie
würden experimentiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [experimentieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
