Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schlage fehl
du
schlagest fehl
er/sie/es
schlage fehl
wir
schlagen fehl
ihr
schlaget fehl
sie/Sie
schlagen fehl
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe fehlgeschlagen
du
habest fehlgeschlagen
er/sie/es
habe fehlgeschlagen
wir
haben fehlgeschlagen
ihr
habet fehlgeschlagen
sie/Sie
haben fehlgeschlagen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fehlschlagen
du
werdest fehlschlagen
er/sie/es
werde fehlschlagen
wir
werden fehlschlagen
ihr
werdet fehlschlagen
sie/Sie
werden fehlschlagen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde fehlgeschlagen haben
du
werdest fehlgeschlagen haben
er/sie/es
werde fehlgeschlagen haben
wir
werden fehlgeschlagen haben
ihr
werdet fehlgeschlagen haben
sie/Sie
werden fehlgeschlagen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schlüge fehl
du
schlügest fehl; schlügst fehl
er/sie/es
schlüge fehl
wir
schlügen fehl
ihr
schlüget fehl; schlügt fehl
sie/Sie
schlügen fehl
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte fehlgeschlagen
du
hättest fehlgeschlagen
er/sie/es
hätte fehlgeschlagen
wir
hätten fehlgeschlagen
ihr
hättet fehlgeschlagen
sie/Sie
hätten fehlgeschlagen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fehlschlagen
du
würdest fehlschlagen
er/sie/es
würde fehlschlagen
wir
würden fehlschlagen
ihr
würdet fehlschlagen
sie/Sie
würden fehlschlagen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde fehlgeschlagen haben
du
würdest fehlgeschlagen haben
er/sie/es
würde fehlgeschlagen haben
wir
würden fehlgeschlagen haben
ihr
würdet fehlgeschlagen haben
sie/Sie
würden fehlgeschlagen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fehlschlagen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
