Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sehe fern
du
sehest fern
er/sie/es
sehe fern
wir
sehen fern
ihr
sehet fern
sie/Sie
sehen fern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ferngesehen
du
habest ferngesehen
er/sie/es
habe ferngesehen
wir
haben ferngesehen
ihr
habet ferngesehen
sie/Sie
haben ferngesehen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fernsehen
du
werdest fernsehen
er/sie/es
werde fernsehen
wir
werden fernsehen
ihr
werdet fernsehen
sie/Sie
werden fernsehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ferngesehen haben
du
werdest ferngesehen haben
er/sie/es
werde ferngesehen haben
wir
werden ferngesehen haben
ihr
werdet ferngesehen haben
sie/Sie
werden ferngesehen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sähe fern
du
sähest fern; sähst fern
er/sie/es
sähe fern
wir
sähen fern
ihr
sähet fern; säht fern
sie/Sie
sähen fern
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ferngesehen
du
hättest ferngesehen
er/sie/es
hätte ferngesehen
wir
hätten ferngesehen
ihr
hättet ferngesehen
sie/Sie
hätten ferngesehen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fernsehen
du
würdest fernsehen
er/sie/es
würde fernsehen
wir
würden fernsehen
ihr
würdet fernsehen
sie/Sie
würden fernsehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ferngesehen haben
du
würdest ferngesehen haben
er/sie/es
würde ferngesehen haben
wir
würden ferngesehen haben
ihr
würdet ferngesehen haben
sie/Sie
würden ferngesehen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fernsehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
