Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fessle; fessele
du
fesselst
er/sie/es
fessle; fessele
wir
fesseln
ihr
fesselt
sie/Sie
fesseln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gefesselt
du
habest gefesselt
er/sie/es
habe gefesselt
wir
haben gefesselt
ihr
habet gefesselt
sie/Sie
haben gefesselt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fesseln
du
werdest fesseln
er/sie/es
werde fesseln
wir
werden fesseln
ihr
werdet fesseln
sie/Sie
werden fesseln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gefesselt haben
du
werdest gefesselt haben
er/sie/es
werde gefesselt haben
wir
werden gefesselt haben
ihr
werdet gefesselt haben
sie/Sie
werden gefesselt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fesselte
du
fesseltest
er/sie/es
fesselte
wir
fesselten
ihr
fesseltet
sie/Sie
fesselten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gefesselt
du
hättest gefesselt
er/sie/es
hätte gefesselt
wir
hätten gefesselt
ihr
hättet gefesselt
sie/Sie
hätten gefesselt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fesseln
du
würdest fesseln
er/sie/es
würde fesseln
wir
würden fesseln
ihr
würdet fesseln
sie/Sie
würden fesseln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gefesselt haben
du
würdest gefesselt haben
er/sie/es
würde gefesselt haben
wir
würden gefesselt haben
ihr
würdet gefesselt haben
sie/Sie
würden gefesselt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fesseln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
