Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme fest
du
nehmest fest
er/sie/es
nehme fest
wir
nehmen fest
ihr
nehmet fest
sie/Sie
nehmen fest
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe festgenommen
du
habest festgenommen
er/sie/es
habe festgenommen
wir
haben festgenommen
ihr
habet festgenommen
sie/Sie
haben festgenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde festnehmen
du
werdest festnehmen
er/sie/es
werde festnehmen
wir
werden festnehmen
ihr
werdet festnehmen
sie/Sie
werden festnehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde festgenommen haben
du
werdest festgenommen haben
er/sie/es
werde festgenommen haben
wir
werden festgenommen haben
ihr
werdet festgenommen haben
sie/Sie
werden festgenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme fest
du
nähmest fest; nähmst fest
er/sie/es
nähme fest
wir
nähmen fest
ihr
nähmet fest; nähmt fest
sie/Sie
nähmen fest
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte festgenommen
du
hättest festgenommen
er/sie/es
hätte festgenommen
wir
hätten festgenommen
ihr
hättet festgenommen
sie/Sie
hätten festgenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde festnehmen
du
würdest festnehmen
er/sie/es
würde festnehmen
wir
würden festnehmen
ihr
würdet festnehmen
sie/Sie
würden festnehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde festgenommen haben
du
würdest festgenommen haben
er/sie/es
würde festgenommen haben
wir
würden festgenommen haben
ihr
würdet festgenommen haben
sie/Sie
würden festgenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [festnehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.